blog.hladas.sk

Od Pergamenu Po Mikrofón

Apríl 1st, 2006 Eduard Kopček

Dávne časy združovali myslivcov každý pátral po pravde                            odvolával sa na antiku, či stredovek jedno bolo zdravé, iné zas choré.

Súboj smerov, v ktorých sa združovali súboj spisov, v ktorých sa vyjadrovali a pátrali každá doba, každá krajina mala svojho Shakespearea, Rousseaua, Goetheho, Štúra či Tolstého.

Bojovali za svoj národ bojovali za svoju dobu bojovali pre svojich potomkov.

Opadla moc cirkvi – aleluja

keď vodu kážu a víno pijú

veď ľudská osobnosť nemôže žiť obmedzene…

Padol feudálny systém nadišiel kapitalizmus, socializmus… ...aj naša doba.

Máme toľko poznatkov z čias minulých

a každý z nich je časťou, ba celým životom jednej z osobností.

No tak ako život, plynie aj doba problémy prichádzajú aj odchádzajú, sú aktuálne a nie sú aktuálne. No ľudská podstata sa mení rýchlosťou slimáka na mínus desiatu Ó medziľudský vzťah – ten krehký krištáľ

A čo ľudská duša, tak slabá a vzápätí nepremožiteľná­?!

Rozdiel medzi našou dobou a dobami pred sexuálnou revolúciou, teda dobami feudalizmu a nadvlády cirkvi, tými bacharmi a milenkami čo držali celé ľudstvo v nadnárodných okovách, spočíva vo vyjadrovaní vlastných pocitov ako aj pocitov doby. Pred stovkami rokov mohol človek len literárne zachytávať pocit doby alebo pocit vlastnej skľúčenosti. Každý vyznáva ideál, ale každá doba ho vyjadruje a vníma rozlične. Knihy nám zanechali dedičstvo plné ľudských spovedí, osudov, tiaží, radostí, vyslobodení, únikov, úpadku aj lámania ľadov… Literatúra sa v minulosti líšila od hudby tým, že lyricky, epicky či dramaticky vrhala do obehu výbuchy žiaľu, bolesti, citovej bezvýchodiskovosti a tam si jednoduchý ľud našiel svoj príbeh, osud vytlačený čiernym atramentom v odstavcoch, vetách, rýmoch, strofách, osud zviazaný do jedinej väzby. Podstatné bolo, že si to človek mohol nahlas čítať znova a znova až kým mu žiaľ neutíchol v hĺbke duše. Človek vždy pociťoval potrebu vyjadrovať čo cíti, dokumentovať svoje úvahy a tak utíšiť búrku, ktorá rozrážala jeho teplé a inak pokojné útroby, a tým obohacovať druhých vlastnou skúsenosťou. Hudba, ktorá sa zachovala z týchto bohatých a statočných čias je známa pod pojmami ľudová a klasická. Ľudové piesne mali jednoduchú úlohu. Spríjemniť čas. Aj keď často hovorili o prostom ľude a jeho všednom a náročnom živote. Klasická hudba je vnímaná na vyššom stupni spolu s literatúrou. Akoby aj nie keď každý tón je pocitom, každý notový zápis melodickým či melancholickým výbuchom citov. Všetka česť a uznanie Mozartovi, Wagnerovi, Bachovi, Beethovenovi a všetkým. A opäť sa otočil ďalší list v kronike ľudstva, pozmenila sa spoločnosť, nastupoval konzumný spôsob života a ľudia mali viac voľného času. Bály a tanečné zábavy sa veky vekov tešili ľudskej priazni. Aj táto hudba sa vyvíja a nikto nevie kam to dospeje, keď generácie prechádzali z valčíka na Boston, Foxtrot, ktoré boli začiatkom 20. storočia súčasťou tzv. „špinavej“ jazzovej hudby, cez Beatles, Elvisa, Madonnu, Jacksona až napokon upadli do nekonečných setov DJ´s. A to sa udialo za jedno celé storočie. Ešte stále si myslíte, že nežijeme v uponáhľanej dobe?! Ale to nechajme na inokedy. Vráťme sa k hudbe, ktorá je bližšia človeku a najmä jeho vnútru, k hudbe, ktorá spojila krásu, silu, energiu a výbušnosť ľudských citov pretvorených do tónov a textu. Nie, jadrom tohto textu sa chcem dostať k rafinovanosti rockovej muziky. Je to muzika, ktorá žije s človekom jeho životom, muzika, ktorá dá človeku jedinečný pocit, že jeho problém nie je ojedinelý, že aj iný žijú v mukách a potrebujú pocítiť, že nie sú osamelí, zavretí so svojim trápením do tmavej komory, odkiaľ niet východu. Áno, je to muzika, ktorá otvára komnaty ľudskej psyche a rozpráva o dobových problémoch – od lásky vo všetkých jej anomáliách cez drogy, ťažké dospievanie, medziľudské vzťahy, politickú špinu až po čistotu ľudskej duše. Najcennejšou skutočnosťou ostáva, že nik ti vo svojom texte nekáže žiť podľa receptu, podľa vopred stanovených postupov. Každý kto píše, zosobňuje seba a svoje okolie v ľahkom textovom hodvábe. Každý je sám sebou a tak ho aj ľudia vnímajú (myslím fanúšikov). Nezáleží na tom, či máš pár kíl naviac alebo menej, vyrážky, mastnú pokožku, rozvedených rodičov alebo si kráska či krásavec… Podstatnou funkciou rockovej muziky je, že vytvára mosty medzi ľuďmi a to bez predsudkov, spája osudy a príbehy. Predsudky existujú v spoločnosti prakticky od jej počiatkov a bohužiaľ zostanú ako nepotrebný orgán. Kiežby boli ako mliečny zub, vytrhneš ho a máš to vybavené. Ale to by sme neboli my ľudia. Ani rocková hudba ani rocková image sa jej nevyhli. Spomeňte si na muzikantov, ktorých kvôli dlhým vlasom podmienečne vylúčili zo školského vyučovania alebo ich staršie paničky  (mysliace si, že práve ony majú slušnú rodinu bez ohľadu na to, že dcéra či syn fajčia denne na školskom záchode pár gramov zelenkavej rastlinky alebo že jej muž vysedáva denne v krčme) chceli ostrihať priamo na ulici. Starší to určite zažili na vlastnej koži resp. vlasoch. No človek sa vždy bude báť nových, neznámych vecí. Bude nimi presvedčene opovrhovať aj keď vskutku nevie prečo to robí. A čo má byť, že Kurt Cobain chodieval s mastnými vlasmi? Jasné, koho to zaujíma? Nie tých čo chceli porozumieť jeho hudbe, nie tých ľudí, ktorým išlo o jeho hudbu, texty a spovede a videli v nej… A čo má byť, že o Black Sabbath písali, že sú satanisti? Kázali o nich ako o služobníkoch luciferových. Veď aj osvietenci sa odkláňali od cirkvi. A nazýval niekedy niekto Rousseau-a či Lessinga satanášom? Tak ako je toto prirovnanie absurdné, presne toľko vážia slová predsudkov voči rockovej muzike a jej textom. Veď tí štyria mladí chlapci robili muziku, ktorá sa svojho času vzpierala chorej a nadmerne idealizovanej „sile lásky“. Rest in peace! Kto si už na to spomenie? Veď to bola len veľká drogová revolúcia, snaha o začlenenie drogovej kultúry do každodenného života. Tak čo? Vidíte v tom ešte zmysel? – alebo: „Is anybody out there?“ Život je tým najväčším katom, či nežne hladiacou rukou. Skúsenosť je tým najväčším učiteľom. A keď niekto píše čo cíti a vidí, je to azda hriech? To sotva! Muzikanti majú veľkú dušu. Ó, veľkú a hlbokú. Prirovnajme ju k suchej špongii, ktorá sa namočí v rieke. Tak ako ona nasáva vodu, nasáva muzikantova duša (a nielen jeho, to sa týka všetkých umelcov, literátov aj maliarov) pocity a podnety zvonku. Tú kvapku citu premení v duchaplní, láskavý alebo ostro-bodavý, veselý či smutný text. A ten potom hladí či stína hlavy tých, čo sú toho hodní. Najkrajšie balady sú rockové. Ľahké slová sú preťažené emóciami a ich tiaž sa zvyšuje poslucháčovým podielom. Stačí ak sa vie stotožniť, ak nechá každé šepkanie, zaplakanie či skríknutie do seba preniknúť. Kto už len ostane chladným pri počutí jednoduchého „baby, baby, baby I´m gonna leave you“ v podaní Roberta Planta. A o čom je asi „Hole in my soul“? Niet krajšej interakcie baladického textu s hlasom Stevena Tylera. Bože rocku, ďakujem ti za jeho hlasivky a za to, že si ho nenechal predávkovať sa. A čo tak refrenické vysoko a čisto zaspievané „I´m finaly free“ precítené Jamesom La´Brie? Aj za neho sme vďačný, že si dopustil, aby si vyliečil hlasivky. A počuli ste už „Voice of the Soul?“ Komusi som raz po vypočutí tohto metalického „evergreenu“ púšťal inú mnou objavenú kapelu a ten týpek mi povedal: „Sorry, ale dnes som už počul Voice of the soul“… Každému podľa chuti!!! Len smelo ďalej, nasávajte ako vrece špongií, a aj tak nedosiahnete dno rieky, v ktorej prúdia emócie a sila všetkých sĺz, všetkého žiaľu, lásky aj bolesti. Fanúšikovia všetkých svojských kapiel (lebo plagiáty nás nezaujímajú) môžu len zložiť klobúky pred všetkými zúčastnenými a slovami AC/DC zborovo zvolať: „FOR THOSE ABOUT TO ROCK WE SALUTE YOU“ P.S.: Bože rocku, pamätaj však, že Chucka (Schuldiner) ti neodpustíme!!!

• Jon Bonham (Led Zeppelin), Jimi Hendrix, Bon Scott (AC/DC), Layne Staley (Alice

in chains), Dee Dee Ramone, Joey Ramone…

Ostaňme pri Plantovi. Jeho súputník Jimmy Page sa vyjadril, že svoj vrchol dosiahol ako spevák v skladbe… nie, ani to, predsa v „Stairway to heaven“. Haha, keby ste videli tie šťastné úškrny v kútikoch vašich pier… Nebudem tu písať o tomto kúsku, ponechám vám vaše myšlienky a sebe tie svoje. Veď načo písať, keď môžeme počúvať. Apropo, čo by ste pustili hluchému, keby si mohol vypočuť jedinú skladbu… Aj takúto poctu som počul na „Schody do neba“… Aby všetky emócie, ktoré text ukrýva, vyplávali na povrch, potrebujete vážne dobrého speváka. Nebudem menovať, lebo každý má svojich favoritov. Taký spevák je pekne vyťažená špongijka. Každý koncert ho vyžmýka, ale na nasledujúcom je opäť plný všetkého, čo k tomu potrebuje. Áno, často aj niečo naviac, dáka whisky alebo niečo pekne toxické. Svojím spôsobom je to niečo nepodstatné, pretože ide o muziku a nie o to, koľko promile či gramov má muzikant v krvi. Ak to neovplyvní náš kultúrny zážitok… Navyše je to jeho osobná vec. Veľa fanúšikov, a teda skalných, zažratých fanúšikov potrebuje len úvodný tón, dva a hneď zo seba vychrlí skladbu, interpreta, album a keď je macher aj rok vydania a nejakú pikošku. Ak sa vám to podarí v jednom kuse za hodinku, dve, určite sa pobavíte na zmračených tvárach prísediacich, ak už pravda nesedia v inej krčme. Ale to nechajme bokom. Poďme k podstatnejšej veci a to ku gitarovým riffom, k tým základným stavebným kameňom mnohých kapiel pri skladaní zásadných skladieb. Čo tak sabbatovský „Paranoid“ alebo „Smoke on water“ od Purple? Ah, Respect a ťuk – ťuk na srdce. Tak nadčasové skladby, veď obe majú cez 30 rokov a stále si ich človek rád vypočuje práve vďaka ich nezabudnuteľnému riffu. Vedeli ste, že každý tretí začínajúci gitarista, ktorý si ide kúpiť niečo elektrického na hranie overuje zvuk svojho nástroja práve na týchto riffoch? Prípadne prihodí „Iron Man“. Hovoríte si jasné, skvelé kúsky tieto skladby. fakt, tie sa vydarili. Ale vžite sa do úlohy predajcu. Počuť to denne zo 50– krát, asi si vyberiem jedného nešťastníka a otrieskam mu tú gitaru o hlavu. Na kurze asertivity by vám navrhli, neviem, no naučiť ho niečo iné, iný riff. V praxi to môže vyzerať asi takto: „Ah, to je Iron Man, vydarená kompozícia, ale skúste Come as You Are,“ alebo si vyberte niečo od Iron Maiden, ak ten týpek bude na vás nechápavo pozerať. Pre prípad, že ho chcete presvedčiť, aby si gitaru radšej nekupoval, majte po ruke „Ingwieho Malmsteena“.

Názory píš na pergamen (at) cen­trum.sk

V kategorii: Literárne okienko