blog.hladas.sk

Slnko opäť vyšlo na obzor rozpínajúc lúče oblohou a niekoľko ich preniklo podkrovným oknom do izby na dlážku.

Ako sa slnko šplhalo po oblohe, každou ubúdajúcou minútou sa jeho lúče blížili k jej posteli, až najrýchlejší z nich pošteklil jej priesvitnú pokožku. Ešte stále maľovala svoj sen jarnými farbami. Viečka mala zľahka privreté, tak pokojne spala.No s každým pribúdajúcim lúčom sa rozplýval jej sen. Opatrne otvorila oči, rozhliadajúc sa po izbe, ešte stále bolo cítiť vo vzduchu vlhkú vôňu farieb od večera zastavila svoj nežný, rozospatý pohľad na opustenom plátne.

Začala si spomínať na svoj sen . . .

Biele plátno, tak prázdne a smutné, čakajúce celú večnosť kým ho pretvorí, oživí a rozjasá… Musela mu nájsť tvár!

Zopla si vlasy a zahalená v bielej plachte pristúpila k stojanu. Starostlivo vyberala farby, tuho premýšľajúc o prvých ťahoch štetcom.

Pod vplyvom víru myšlienok, viedla štetec spočiatku neisto. No rýchlo si usporiadala predstavy, keď náhle s presnosťou a istotou nanášala farby.