blog.hladas.sk

Minulosť, ktorú tak miloval

Apríl 8th, 2006 Eduard Kopček

Pod gotickou klenbou stojí staré koncertné krídlo nie každé drevo prachnivie pod rukou starého despotu Nad stredom tej izby visí starodávny luster na ktorom ešte stále ostali nedopálené sviece vosk sa niekedy roztiekal pod dopadom plameňa aby doposiaľ ostal stuhnutý na jeho ramenách ktoré kedysi za lesku vrhali tieň na perzský koberec v jeho niekdajšej kráse a novosti.

… všetko je pominuteľné…

Ten koberec je stratený niekde na povale na povale obývanej netopiermi a pavúkmi tam, kde trámy prachnivejú a jedinou prikrývkou je pavučina Nábytok z tej chýrnej miestnosti pokryli staré plachty podlahu prach a rohy stien opäť pavučina.

Do miestnosti vstúpil muž starý vekom i spomienkami bol dlho preč, síce nikto nevedel kde, ale každý tušil prečo. Vrátil sa, aby nakreslil hrubú čiaru vo svojej mysli aby sa rozlúčil s minulosťou s tou, ktorú tak miloval až doposiaľ.

Doprial si hlt absintu a fľašu položil na pravý okraj krídla otvoril truhlicu a vyslobodil klaviatúru z pút prachu, času a osamelosti V srdci mu prúdili posledné kvapky krvi a v duši mal posledné zvyšky osudovosti s mysľou zbitou spomienkami, dotkol sa smutnými rukami klávesov a krídlo začalo rozprávať príbeh starý snáď tisíc liet a trpké slzy sa náhlili z žilovatých utrápených očí ktorými mal vždy hľadieť dopredu a neotáčať sa.

---

Nevesta tradične v bielom vstúpila do miestnosti zaliatej svetlom a plnej veselích tvárí ženích v úžase s ostatnými na ňu upierali pohľady pohľady plné lásky, obdivu i závisti majstro sediac za koncertným krídlom začal hrať mladomanželom ktorí sa jeden druhému odovzdávali tancom, dychom, pohľadmi, túžbou odhodlaní dívať sa spoločne jediným smerom – životom sladké témy začínajúce v končekoch prstov majstra a končiace v srdciach tích dvoch vypĺňali atmosféru medzi štyroma stenami pod dohľadom gotickej klenby.

Toľko červených sŕdc sa na nich dívalo že by nikto neočakával jedno čierne plížiace sa k tej kráse v bielom, ten černokňažník mučený nenaplnenými myšlienkami na spoločný život s jeho bielou pani patriacou inému a s krvou zmiešanou s absintom každým krokom naberal na istote až chladnú španielsku oceľ zaliala teplá krv.

Jej hruď sa zapýrila padla bezvládna do náručia svojho kata ktorý spolu s ňou vykrvácal pod lustrom čo od vtedy stratil svoj lesk.

---

Ešte stále sa mu slzy láskali s vlasmi a zmáčali jeho svadobný oblek ktorý si obliekol po druhý-krát v živote spod jeho prstov doznievala Sonáta mesačného svitu tak ako v jeho hlave príbeh ktorý tak často prežíval.

Vstal od klavíra a doprial si hlt z fľaše kľačiac pod lustrom nechal dohorieť sviece a konečne sa díval priamo do predu na bránu do iného sveta a stretol sa s ňou opäť tam pod gotickou klenbou.

V kategorii: Literárne okienko