blog.hladas.sk

Záhrada ospalej ruže…

Apríl 13th, 2006 Eduard Kopček

básnik v prírode.. nájde hrob..  na náhrobnom kameni je úryvok básne, na základe ktorej rozvinie príbeh mŕtvej ženy spomenúť čo bolo na tej tabuľke napísané

Brezovou alejou prechádza za súmraku popri jazere mladý muž nemá ešte tvár básnika či maliara tak vráskavú ako ju mávali všetci starí psi ktorým za ich doby šušťalo jesenné lístie melanchóliou a sneh praskal chladom pod nohami prechádzali nezúčastnený na dianí hrali so zápalom na doskách vlastného divadla – svojej psyché.

Aj on hľadá inšpiráciu, veľké dielo, ktoré by mu prinieslo nesmrteľnosť pod pomenovaním jeho doby. Sleduje slnečnú guľu odsúdenú na večnosť ako padá za horizont,aby sa opäť mohla vynoriť na sklonku nového dňa. Myseľ má nezvyčajne prázdnu, posledným myšlienkam už našiel miesto vo svojej ostatnej básni a tak ako maliar s každým novým plátnom aj on začína odznova ostali mu len papier, pero a štýl.

Niekde v tej aleji je ulička, tá ale nevedie popri vode, nikdy tade vlastne nešiel, zišlo mu na um, keď sa dostal na rázcestie ktoré nikdy nevnímal, dokonca si nevšimol bránu pokorenú časom a koróziou a už vôbec nie tabuľu upevnenú na plote ktorej písmo sa rovnalo hieroglyfom.

Kráčal neupraveným chodníkom, pripomínajúcim skôr nepokosený trávnik posypaný štrkom – zamieril k veľkému dubu, odkiaľ sa rozhliadal po tejto neudržiavanej záhrade, len pár stromov, vysoká tráva a veľké kamenie

Medzi toľkými steblami a kmeňmi sa týčil zdanlivo opracovaný mramor a na ňom ležal smutný snivý anjel s pyšne roztiahnutými krídlami. Mladík pristúpil bližšie k náhrobnému kameňu, prešiel pohľadom aj dlaňou po chladnom anjelovi, ktorého drsný povrch pokrývali zaschnuté slzy milujúceho manžela aj detí – to vyčítal z nápisu. Jeho srdce i myseľ však rozozvučali iné slová: „Spi sladko ruže kvet bol som tŕňom i slasťou mali sme malý svet žiješ večnou krásou“

Tieto slová, vpísané smutnou rukou do kameňa pod krídlom anjela (to krídlo má chrániť ich tajomstvo) na nepatrné miesto človekom, ktorý sa ukrýva chce ostať nevidený a predsa na blízku, si odniesol so sebou domov.

V noci sa mu prisnil sen o Záhrade ospalej ruže o tej, ktorú dnes navštívil za súmraku ibaže vo svojom sne bol starým mužom ktorý navštívil kamenného anjela a vryl mu svoj requiem pod krídlo. Vrúcne sa modlil k Bohu aby im obom odpustil ich smilstvo a venoval nebohej Marry Ann krídla. Vedľa zapálenej sviečky položil na hrob ružu a odišiel nevedno kam.

Spal pokojne, prežívajúc každý okamih sna až na poludnie nového dňa pobral sa na miesto s ktorým sa vžil odvčera. Na rázcestí minul starého muža v čiernom avšak náhlil sa bez toho, aby mu venoval pozornosť. Prichádzajúc k učesanej záhrade vítala ho tabuľa s rozslušteným nápisom: „Záhrada ospalej Ruže“ anjelovi vzdávala hold zapálená sviečka a ruža s kvapkami letného dažďa, ktorý v tej chvíli zmýval všetky hriechy nebohej Marry Ann.

V kategorii: Literárne okienko